PROJEKT - Rekonštrukcia a prístavba rehabilitačného strediska Vstúpte, n.o.

 

Človek s mentálnym postihnutím

 

Pojem mentálnej retardácie

Mentálna retardácia je stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti. Takto definuje  mentálnu retardáciu Medzinárodná klasifikácia chorôb, 10. revízie (MKCH 10), platná od roku 1992 až po súčasnosť.

 

Typológia a klasifikácia mentálnej retardácie

Podľa MKCH 10 sa mentálna retardácia klasifikuje takto:

F70    Ľahká mentálna retardácia    -   IQ 50 - 69
F71    Stredná mentálna retardácia    -   IQ 35 - 49
F72    Ťažká mentálna retardácia    -   IQ 20 – 34
F73    Hlboká mentálna retardácia     -   IQ pod 20
F78    Iná mentálna retardácia
F79    Nešpecifikovaná mentálna retardácia


Druhy mentálneho postihnutia (klasifikujú sa s ohľadom na etiológiu a dobu vzniku):

  • Oligofrénia
  • Demencia
  • Sociálne podmienené mentálne postihnutie


Typy mentálneho postihnutia:

  • Eretický typ
  • Apatický typ
  • Nevyhranený typ                                      

 

Psychosociálne osobitosti ľahkej mentálnej retardácie

Ľahká mentálna retardácia znamená relatívne najmenšiu mieru poškodenia, obmedzenia komplexného vývinu. Toto obmedzenie vývinu nemusí byť nápadné, pri porovnaní s intaktnými rovesníkmi je však zjavné. U ľahko mentálne postihnutých sa najvýraznejšie odchýlky od normy pozorujú v oblasti kognície, komunikácie, správania a autoregulácie.  
Vančová (2005, s.156) hovorí o osobitostiach ľahko mentálne postihnutých: „Majú problémy s učením, myslením, vnímaním, pozornosťou, pamäťou, abstrakciou, dedukciou, úsudkom, logickým myslením". Reč ľahko mentálne postihnutých je v porovnaní s intaktnými chudobnejšia, je narušená po stránke obsahovej i formálnej. Častý je dysgramatizmus,  pasívny slovník je bohatší ako aktívny. Sú ľahko ovplyvniteľní, manipulovateľní, nekritickí voči sebe i ostatným, sú málo zvedaví, vynaliezaví a tvoriví. V správaní sú impulzívni alebo naopak príliš pasívni. V motorickej, senzorickej a sebaobslužnej stránke nie sú prítomné závažnejšie problémy a poruchy, prejavujú sa skôr ako mierne vývinové zaostávania, ktoré je možné stimuláciou a edukáciou podnecovať a rozvíjať. Majú konkrétno-názorné myslenie, nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní, sú jedny z hlavných špecifík procesu myslenia mentálne postihnutých.

Okrem týchto sa popisujú i ďalšie osobitosti:

  • porucha organizácie myšlienkovej činnosti
  • tendencia k stereotypnému mysleniu
  • nedôslednosť myslenia
  • nekritičnosť myslenia
  • pomalšie utváranie pojmov

Ich sociálna prognóza je veľmi priaznivá. Väčšina sa zaraďuje do pracovného procesu ako kvalifikovaní, alebo nekvalifikovaní pracovníci, dosiahnu úroveň sociálnej adaptácie a integrácie.
Pri vhodnej edukácii, školskej i rodinnej výchove,  adekvátnom vedení, akceptácii zo strany komunity a vytvorení vhodných podmienok majú ľudia s ľahkým mentálnym postihnutím predpoklady plne sa zaradiť do spoločnosti.
 
Psychosociálne osobitosti strednej mentálnej retardácie

Osoby so stredným stupňom mentálnej retardácie opisujú autori špeciálnopedagogickej literatúry ako osoby s výrazne zníženými schopnosťami chápania, komunikácie a úkonov sebaobsluhy.
Badateľné je aj zaostávanie v motorike, niekedy, najmä ak sú pridružené i somatické poruchy, v pohybe a koordinácii. Myslenie je primitívne, pozornosť a koncentrácia sú narušené, pamäť slabá. Vývin reči je oneskorený a väčšinou obmedzený na konkrétne, jednoslovné vyjadrovanie. Citovo sú viac menej vyrovnaní, dokážu rozpoznať a pomenovať svoje pocity, zvládnu osvojiť si spoločenské, pracovné návyky i prvky čítania, písania, počtov.
Sú schopní pracovať, rozvíjať svoje danosti, no v závislosti od individuálnych potrieb potrebujú väčšiu, či menšiu mieru pomoci a asistencie. S primeranou pomocou môžu dosahovať výborné výsledky v oblasti vlastného rozvoja osobnosti, v pracovnej, sebaobslužnej, komunikačnej sfére a v mnohých ďalších oblastiach.
Pri aktívnej pomoci a podpore sa dokážu zaradiť do spoločnosti, byť užitočným a nápomocným takmer vo všetkých sférach spoločenského života.  

Psychosociálne osobitosti ťažkej mentálnej retardácie

Pri ťažkej mentálnej retardácii prichádza k výraznému oneskoreniu ako psychického, tak fyzického (oblasť motoriky – oneskorené sedenie, státie, chôdza, slabý svalový tonus) vývinu. Myslenie, pamäť, predstavy, asociačné schopnosti sú výrazne narušené. Tiež aj ostatné oblasti (komunikácia, senzorika, sebaobsluha, sociálna adaptácia).
Väčšina z nich má pridružené rôzne iné postihnutia a poruchy. Pri vhodnej podpore, edukácii, rehabilitácii je možné pozitívne podnecovať ich vývinové kapacity a zabezpečiť zlepšenie ich života.
Človek s ťažkým mentálnym postihnutím sa dokáže naučiť mnoho vecí. Napríklad pracovným návykom, sebaobslužným činnostiam, vytvára vzťahy s okolím, komunikuje. Komunikácia a ostatné prejavy, či činnosti sú výrazne obmedzené a pre intaktných ľudí často ťažko pochopiteľné. No za pomoci asistenta môže byť  plnohodnotnou súčasťou komunity alebo spoločnosti a podieľať sa na spoločenských procesoch a aktivitách.

Psychosociálne osobitosti hlbokej mentálnej retardácie

Ide o hlboké zaostávanie vo všetkých vývinových etapách a oblastiach s výrazným defektom motoriky. Často sú prítomné stereotypné formy správania a pohybu. Reč je výrazne narušená, pozornosť slabo udržateľná, myslenie  obmedzené. Úplne chýba abstrakcia, dedukcia a úsudok.
Hlboká mentálna retardácia býva často sprevádzaná i pohybovým defektom. Poznávacie schopnosti rozvíjajú iba výnimočne. Vačšinou vedia rozpoznať známe a neznáme veci a reagujú na ne pozitívne alebo negatívne.
Potrebujú asistenčnú pomoc takmer pri všetkých úkonoch a činnostiach. Trpezlivým podnecovaním a stimuláciou  dokáže asistent rozvíjať ich schopnosti a zvyšovať ich kvalitu života vo všetkých smeroch.

Dospelý človek s mentálnym postihnutím

„Dospelosť je obdobie vrcholu zrenia určitej funkcie alebo súboru funkcií. Obvykle sa delí na dospelosť biologickú, emocionálnu, sociálnu, kognitívnu. Dôležitým pojmom dospelosti je právny pojem dospelosti, ktorý je daný zákonnou formou. Dospelosť je stav, kedy človek dosiahol určitej veľkosti a sily, ktorú potrebuje na vykonávanie určitých činností, aby sa mohol prispôsobiť životu. Podľa právnych noriem je dospelý človek ten, kto skončil školskú prípravu a vstúpil na trh práce.“ (http://sk.wikipedia.org/wiki/Dospelost).

 

Jakabčic (2002, s. 59 ) popisuje, že dospelosť sa vyznačuje nasledujúcimi znakmi:


- realistické plány do budúcnosti, ktoré zodpovedajú jeho schopnostiam, záujmom a sklonom
- cieľavedomé rozširovanie orientácie v prostredí, v ktorom žije a pracuje
- vykonávanie produktívnej práce
- schopnosť pracovať bez konfliktov, výkyvov
- schopnosť prijímať rady  a podnety
- schopnosť vyspelo konať a vystupovať voči autoritám
- schopnosť samostatne hospodáriť
- schopnosť samostatne bývať
- schopnosť tráviť svoj voľný čas sám i s priateľmi
- schopnosť bez problémov a ostychu stýkať sa a komunikovať s opačným pohlavím
- vytvárať dlhodobé vzťahy
- pripravenosť založiť si vlastnú rodinu, starať sa o jej blaho
- starať sa aj o spokojnosť priateľov i spoločnosti

Dospelosť sprevádzajú  zrelosti, ktoré môžeme popísať takto :


- sociálna (človek je ekonomicky nezávislý)
- citová  (človek nie je závislý od rodičov)
- biologická (fyzická zrelosť, schopnosť založiť si rodinu)
- mentálna (schopnosť prevziať zodpovednosť)

- psychologická (stabilita prejavov, foriem správania, myslenia)
- sociologická (prijímanie sociálnej role, uspokojenie svojich individuálnych potrieb)

- právna (získanie práv a povinností)

 

Paradoxne v praxi sa nám ukazuje, že práve najväčšie problémy v dospelosti ľudí s mentálnym postihnutím, sú  aj ich najväčšími túžbami. Tak, ako každý dospelý jedinec, aj človek s postihnutím túži po samostatnosti, nezávislosti, túži po vhodnom a dôstojnom bývaní, zmysluplnom živote, dobrej práci, ktorá ho napĺňa a baví, atď. Túžby viac, či menej ovplyvňujú jednotlivé riziká, akými sú napríklad: zdravotné komplikácie, somatické možnosti, apatia, slabá motivácia, nedostatočné sebaobhajovanie a iné.
Jedinci s postihnutím sú často aj v dospelosti odkázaní na pomoc a starostlivosť iných. Vo väčšine prípadov si vyžadujú aspoň čiastočnú, niekoľkohodinovú asistenciu. Jej miera je priamo úmerná schopnostiam dospelého jedinca a závažnosti zdravotného postihnutia. Čím viac dokáže byť človek s postihnutím samostatnejší, tým je miera potreby asistencie menšia.

 

Dospelý človek s mentálnym postihnutím potrebuje asistenciu najmä v oblasti:

  • sebaobsluhy
  • rozvoji schopností, činností a návykov
  • sociálnej interakcie a integrácie

Dôležitým aspektom v živote každého dospelého človeka, o to viac dospelého človeka s mentálnych postihnutím, je jeho práca. Zaradenie do pracovného procesu upevňuje sociálny status jedinca, dáva príležitosť, slobodu a dokazuje, že človek patrí do spoločnosti a je jej potrebnou súčasťou.
Človek s mentálnym postihnutím sa musí na pracovný proces dobre pripraviť. Táto príprava začína v rámci edukačnej činnosti na špeciálnej základnej škole. Dobre zvolená a pripravená profesionálna príprava je základným predpokladom pre pracovnú integráciu človeka s postihnutím do spoločnosti. (Vašek, 2006).  
Každý jedinec má však inú mieru začlenenia, iné potreby, nároky, iné možnosti. Avšak platí, že uplatnenie človeka s postihnutím na trhu práce je podmienené dobrým zvládnutím všetkých etáp profesionálneho vývinu, prípravy.
„Profesionálnu orientáciu postihnutých žiakov možno charakterizovať ako cieľavedomý, multifaktoriálne podmienený výchovný proces, ktorý sa uskutočňuje na základe rozpoznania individuálne podmienených dispozícií (včítane záujmov) žiaka, pri ktorom sa tieto zosúlaďujú s požiadavkami kladenými na profesionálnu prípravu. Tento proces vrcholí voľbou povolania.“ (Vašek, 2006, s.61)
Ak sa nepodarí človeku s postihnutím zamestnať sa na voľnom trhu práce, jeho ďalšími možnosťami sú chránené pracovné miesta a chránené dielne. Tu, za upravených podmienok a pripraveného prostredia pre jeho špecifické potreby, môže využiť svoje pracovné zručnosti pre potreby zamestnávateľa a za riadnu mzdu sa stať súčasťou pracovného  systému.
V rámci zariadení sociálnych služieb dospelý jedinec s mentálnym postihnutím prostredníctvom pracovných činností a aktivít rehabilituje, rozvíja svoju osobnosť po všetkých stránkach, formuje zručnosti a návyky. Pracovná rehabilitácia v týchto zariadeniach  ho na základe individuálnych plánov rozvoja posúva vpred a v ideálnom prípade má za cieľ pripraviť ho na trh práce, kde by naučené skúsenosti zúročil a stal sa tak v pracovnej oblasti samostatným.

 

Spracovala: PaedDr. Martina Ambrušová

 

Použitá literatúra

MKCH - 10 Medzinárodná klasifikácia chorôb a príbuzných zdravotných problémov 10 revízia. Bratislava: Obzor, 1993. ISBN 80-215-0249-5.

Jakabčic, I., Požár, L. 1996. Všeobecná patopsychológia. Patopsychológia mentálne postihnutých. 2 vyd. Bratislava: IRIS, 1996. ISBN 80-88-778-11-5.

Vančová, A. 2005. Základy pedagogiky mentálne postihnutých. 1. vyd. Bratislava: Sapientia, 2005. ISBN 80-968797-6-6.

Vašek, Š. 2006. Základy špeciálnej pedagogiky. 2 vyd. Bratislava: Sapientia, 2006. ISBN 80-89229-02-6.

Požár, L. 2007. Základy psychológie ľudí s postihnutím. 1.vyd. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2007. ISBN 978-80-8082-147-0.