Sociálne služby
V najvšeobecnejšom poňatí možno služby chápať ako nástroj sociálnej politiky a praktického presadzovania záujmov spoločnosti vo vzťahu k ľuďom odkázaným na pomoc.
Sociálne služby sú primárne zamerané na uspokojovanie sociálnych potrieb ľudí v núdzi a ľudí ohrozených núdzou (rizikom). Napriek ich jasnej zameranosti nachádzame v odbornej literatúre rozličné vymedzenia sociálnych služieb, od vymedzení najširších (napr. Svetová banka) po vymedzenia pomerne úzke a špecifikované. Svetová banka vymedzuje sociálne služby ako: „Služby všeobecne poskytované vládou za účelom zlepšenia životného štandardu ľudí; príkladom sú verejné nemocnice a kliniky, kvalitné komunikácie, zásobovanie čistou vodou, zabezpečenie zberu odpadu, elektrina a telekomunikácie“ (www.youthink.worldbank.org/glossary).
Pomerne špecificky môžeme vidieť definovanie sociálnych služieb v súčasne platnej legislatíve. V Slovenskej republike sa otázkou sociálnych služieb zaoberá platný zákon o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov č. 448/2008 Z.z.. Sociálnu službu chápe ako odbornú činnosť, obslužnú činnosť alebo ďalšiu činnosť alebo ako súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na:
- prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo komunity
- zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti
- zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby
- riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny, prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny
V slovníku pojmov materiálu Štandardov kvality (2006) je sociálna služba definovaná ako: „Činnosť, ktorá je poskytovaná ľuďom v nepriaznivej sociálnej situácii, podpora pri sociálnom začleňovaní a ochrane pred sociálnym vylúčením s cieľom umožniť im zapojenie do bežného života spoločnosti a využívať obvyklým spôsobom iných systémov (napr. bývanie, školstvo, zdravotníctvo, služby zamestnanosti atď.). Sociálna služba je verejná služba.“
Po zodpovedaní otázky „Čo sú to sociálne služby?“ , sa nám vynára otázka „Aké by mali sociálne služby byť?“. Sociálne služby sú určené v prvom rade občanovi, klientovi, prijímateľovi. Teda aj odpoveď na otázku kvality služieb by mala byť braná so zreteľom na samotného prijímateľa.
Sociálne služby by mali byť najmä:
- Kvalitné, t.j. sú v súlade so štandardami kvality sociálnych služieb.
- akceptujú skutočnosť, že všetci občania sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach a pristupujú k nim s rešpektom bez ohľadu na sociálny problém alebo situáciu v ktorej sa nachádzajú
- v interakcii s prijímateľmi služieb realizujú adekvátnu individuálnu, skupinovú alebo komunitnú sociálnu službu
- podporujú znižovanie sociálnej odkázanosti prijímateľa
- podporujú pracovnú integráciu a inklúziu prijímateľa
- Dostupné
- z hľadiska ceny
- z hľadiska vzdialenosti sociálnej služby od miesta bydliska alebo pobytu prijímateľa
- z hľadiska dostatočne rozvinutej siete požadovaných služieb
(Hrablayová et.al., 2005)
V systéme sociálnych služieb v Slovenskej republike boli stanovené tzv. „štandardy kvality“ , ktoré sú pre poskytovateľov sociálnych služieb návodom, ako poskytovať kvalitné sociálne služby. Sú súborom kritérií, prostredníctvom ktorých je definovaná nevyhnutná úroveň kvality poskytovania sociálnych služieb v oblasti personálnej, procedurálnej a prevádzkovej.
Príklady kritérií kvality práce pre pracovníkov v sociálnych službách, ktoré sa dajú odvodiť pre každodennú prax:
- Umožňovať skúsenosti
- umožňovať prijímateľom sociálnych služieb získavať dostatok vlastných skúseností, zážitkov
- nechať klientom možnosť výberu, samostatného a slobodného rozhodovania
- Vcítiť sa do prežívania
- brať ohľad na pocity klienta, snažiť sa im porozumieť a stavať sa k nim pozitívne
- Podporovať osobitosť
- rešpektovať individualitu, názory a jedinečnosť klienta
- Poskytovať prehľadné možnosti voľby
- zrozumiteľnou formou poskytovať dostatok užitočných informácií, ktoré klient môže využiť
- poskytnúť informácie o všetkých stránkach konkrétneho problému, či objektu
- Poskytovať oporné body pre samostatné jednanie
- ponúkať dostatok (ani nie málo, ani veľa) pomocných, asistenčných interakcií, vďaka ktorým môže klient viesť samostatný život, alebo učiť sa, rozvíjať svoje schopnosti
- Rozpoznať vlastný podiel
- reflektovať vlastné jednanie, jednať v súlade so svedomím
- Načúvať človeku
- empatické prijímanie klienta
- odsúvanie vlastných predstáv a približovanie sa k svetu klienta
(Pörtner, 2009)
Najvýznamnejším ukazovateľom pri hodnotení služieb je ale to, ako sa poskytované služby premietnu do života ľudí, ktorí ich využívajú. Užívateľ služby spolu s pracovníkom zariadenia definujú cieľ, ku ktorému má poskytovanie služby smerovať. V štandardoch sa tento cieľ nazýva „osobný cieľ“ a môže ním byť napr. možnosť chodiť do práce alebo do školy, zostať vo vlastnom domácom prostredí, vychovávať vlastné deti, mať kde prespať a nájsť si vlastné bývanie a pod. Spokojnosť užívateľov s naplňovaním ich „osobného cieľa“ za pomoci služby je posudzovaná na základe dvoch základných prvkov – spokojnosti s výsledkom služby a spokojnosti s procesom jeho poskytovania. Kritéria uvedené v štandardoch sa preto zameriavajú ako na výsledok (naplnenia cieľov služieb, potrieb užívateľov a pod.), tak na proces (plánovanie priebehu služieb, jednanie so záujemcom o službu, spôsob vybavenia sťažnosti, dodržiavanie práv a pod.). (RPSP, 2006)
Môžeme povedať, že ak sú sociálne služby zamerané predovšetkým na prijímateľa, naklonené k jeho potrebám a žiadostiam, a prijímateľ je v procese poskytovania sociálnych služieb rovnocenným partnerom poskytovateľovi, tak sú takéto služby dobre nasmerované a približujú sa k normám, ktoré determinujú štandardy kvality.
V štandardoch kvality sa nemôžeme pomýliť, ak si predstavíme seba samého na mieste klienta, človeka s mentálnym postihnutím. Čo by sme si priali my? Aké podmienky by museli byť splnené, aby sme boli spokojní? Ako by mala vyzerať sociálna služba, ktorú chceme využiť? Ak pri starostlivosti o ľudí s postihnutím budú poskytovatelia služieb myslieť takýmto spôsobom a na mieste klienta si budú predstavovať seba samého, alebo člena svojej rodiny, bude kvalita nimi poskytovaných služieb určite rásť.
Deinštitucionalizácia sociálnych služieb
Proces deinštitucionalizácie sociálnych služieb je označovaný aj ako proces transformácie sociálnych služieb. Tato transformácia je prirodzeným krokom stále vyvíjajúcej sa doby, kedy v centre záujmu spoločnosti stojí človek.
„Hnacou silou transformácie, resp. deinštitucionalizácie sociálnych služieb je rešpektovanie základnej ľudskej potreby človeka. Žiť a existovať v každodenných, prirodzených, rodinných, rovesníckych a komunitných sociálnych vzťahoch. Transformácia, resp. deinštitucionalizácia systému sociálnych služieb je radikálna, dlhotrvajúca zmena inštitucionalizovaného systému, ktorá umožní občanovi so špeciálnymi potrebami žiť čo najviac v prirodzenej sociálnej sieti vzťahov, ktorými sa zaoberá komunitná práca.“ (Krupa et al., 2007)
Podstatnými znakmi transformácie sú:
- Transformácia je zmena obsahu v poskytovaní sociálnych služieb, v ktorej sa viditeľným spôsobom menia postoje a spôsob práce s občanmi, ktorí sa nachádzajú v nepriaznivej sociálnej situácii. Podstatou je zmena kvality poskytovaných služieb , ktorá pozitívne ovplyvňuje i kvalitu života ľudí s postihnutím.
- Transformácia je zmena formy poskytovaných sociálnych služieb, v ktorej sa zmenou právnych, ekonomických, organizačných a personálnych podmienok mení tradičný spôsob prevádzkovania a riešenia nepriaznivých sociálnych situácií. Zmena formy poskytovaných služieb je podriadená potrebám občanov s postihnutím, zmene ich sociálneho postavenia a sociálnej role, kde sa za najdôležitejšie pokladajú záujmy a potreby ľudí s postihnutím. (Krupa et al., 2003, s.27)
Transformácia so sebou prináša veľa pozitívnych, no i negatívnych ohlasov. Oba názory sú pochopiteľné a prirodzené.
Podľa Nahálku medzi najvýznamnejšie riziká transformácie patria:
- vysoký priemerný vek zamestnancov
- ich dlhoročné pôsobenie v zariadení na svojej pracovnej pozícii s nulovými alebo minimálnymi zmenami v spôsobe a výkone svojej práce
- názory na potrebu zmeny, či reformy v organizácii sú vo väčšine prípadov menšinové, väčšina je spokojná so súčasným stavom inštitucionálneho systému
- idea transformácie je vnímaná ako cudzorodý prvok a záujem vyššej moci uskutočňovaný z vonku
- slabá informovanosť zamestnancov o procese a cieľoch transformácie
- ochranársky a paternalistický prístup, existencia sociálnych bariér a imperatívny prístup pracovníka ku klientovi (Nahálka et al., 2007, s. 156)
Ako autor ďalej uvádza, transformácia sa stretáva i s pozitívnymi postojmi zamestnancov a poskytovateľov sociálnych služieb. Je ich čím ďalej, tým viac, a preto možno transformáciu na nich stavať.
„Je to najmä:
- prevaha pozitívnych pracovných a medziľudských vzťahov v kolektívoch ako aj k manažmentom organizácií
- pozitívne vnútorné nastavenie zamestnancov z hľadiska stanovenia cieľov a zmyslu ich práce
- pozitívne nálady a názory časti zamestnancov v očakávaní prínosov transformácie“
(Nahálka et al., 2007).
Transformácia má teda na zreteli prijímateľa sociálnej služby ako jedinečnú ľudskú bytosť so svojimi názormi, požiadavkami, potrebami. Každý prijímateľ si vyžaduje iný prístup, iné vnímanie, potrebuje iné služby a mieru podpory. Jej hlavným cieľom je ponúknuť klientovi konkrétneho zariadenia namiesto ústavnej starostlivosti iný druh sociálnej služby v prirodzenom prostredí, rozvoj ambulantných foriem sociálnych zariadení a pobytových sociálnych zariadení s týždenným pobytom a zvýšenie kvality a humanizácie sociálnych služieb.
Proces transformácie ešte nie je ani zďaleka ukončený. Je to dlhodobé a náročné snaženie. No môže priniesť zásadnú zmenu a zlepšenie kvality života ľudí s postihnutím tak, aby bol porovnateľný s ostatnou populáciou komunity v čo najväčšej možnej miere.
Spracovala: PaedDr. Martina Ambrušová
Použitá literatúra
www.youthink.worldbank.org/glossary
Hrablayová, E. et.al. 2005. Ananlýza sociálnych potrieb. 1 vyd. Bratislava: Socia, 2005. ISBN 80-967908-5-4.
Krupa, S. 2003. (a) Podmienky transformácie sociálnych služieb v Slovenskej republike. In CELNAROVÁ, V. et. al. 2003. Sociálne a podporné služby - cesty k integrácii osôb s mentálnym postihnutím. Bratislava: ZPMP v SR, 2003. ISBN 80-969077-1-9.
Krupa, S. 2003. (b) Transformácia domovov sociálnych služieb. In Integrácia, 2003, č. 3-4. ISBN 1336-2011.
Krupa, S. et. al. 2006. Rozvoj komunitných sociálnych služieb. Bratislava: Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, 2006. ISBN 80-969581-7-8.
Nahálka, P. 2007. Rozhodli sa transformovať. In KRUPA, S. et.al. 2007. Transformácia domovov sociálnych služieb s cieľom sociálnej a pracovnej integrácie jej obyvateľov. Bratislava: Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, 2007. ISBN 978-80-970004-2-4.
Porter, M. 2009. Na osobu zaměžený přístup: v práci s lidmi s mentálním postižením a s klienty vyžadujícimi trvalou péči. Praha: Portál, 2009. ISBN 978-80-7367-582-0.
Dôležité dokumenty:
DOHOVOR o právach osôb so zdravotným postihnutím
PROTOKOL k Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím
.